Čím ťa príroda inšpiruje ku tvorbe?
Príroda je pre mňa základný učiteľ architektúry. Učí ma rovnováhe, trpezlivosti a zmysluplnosti formy. V prírode nič nie je navyše – každý tvar, každá štruktúra má svoj dôvod. Fascinuje ma, ako dokáže byť zároveň jednoduchá aj komplexná. Projekt Javor Zelený je presne o tom – o pozorovaní jedného listu, jeho rytmu, žilkovania, asymetrie. Keď držím v ruke list javora, vidím dokonalý architektonický plán. Príroda ma neinšpiruje vizuálne len estetikou, ale najmä princípmi, ktoré sa snažím pretaviť do priestoru.
Kedy si prvýkrát pocítil, že architektúra môže byť viac než stavba – že môže byť cestou, filozofiou alebo posolstvom?
Prišlo to postupne. Najskôr cez cestovanie, neskôr cez stretnutia s ľuďmi a miestami, ktoré mali silnú atmosféru, hoci boli architektonicky „jednoduché“. Uvedomil som si, že architektúra nie je o objekte, ale o vzťahu – medzi človekom, priestorom a časom. Vtedy som pochopil, že architektúra môže niesť hodnoty, ticho, aj otázky. A že môže byť spôsobom, ako sa človek pozerá na svet.
Čo pre teba znamená robiť v živote neobyčajné veci?
Pre mňa neobyčajné neznamená výstredné. Znamená to ísť hlbšie než je komfortná zóna. Byť úprimný voči sebe aj voči tomu, čo tvorím. Niekedy je neobyčajné práve to, že sa človek rozhodne spomaliť, nepodľahnúť trendom a ísť vlastnou cestou. Platí to v architektúre aj v živote.
Čo v dobrej architektúre vytvára zmysel a pridanú hodnotu pre klienta? Vieš to ukázať na projekte, ktorý najlepšie vystihuje esenciu Nektaaru?
Zmysel vzniká vtedy, keď architektúra reaguje na konkrétneho človeka, nie na univerzálny ideál. Pridaná hodnota nie je len v materiáloch alebo dizajne, ale v pocite, že priestor „sedí“ – že podporuje spôsob života, rytmus dňa, emócie. Projekty, ktoré dnes najviac vystihujú Nektaar, sú tie, kde sa architektúra stáva rámcom pre život, nie dominantou. Kde je cítiť pokoj, mieru a prirodzenosť.
Čo by mal človek cítiť, keď vkročí do svetov, ktoré vytváraš?
Mal by cítiť, že je vítaný. Že nemusí nič dokazovať. Že priestor mu rozumie. Ideálne je, ak si až po čase uvedomí, prečo sa tam cíti dobre. Nemám ambíciu šokovať – skôr vytvárať prostredie, ktoré má hĺbku a ticho.
Ako a kde prvýkrát vzniklo meno Nektaar? Čo bol prvý impulz?
Nektaar vznikol z potreby pomenovať niečo jemnejšie a esenciálnejšie. Nektár je podstata, koncentrát toho najdôležitejšieho. Vnímam ho ako metaforu – architektúra zbavená balastu, hľadajúca podstatu priestoru a života v ňom. Impulz prišiel v momente, keď som cítil, že chcem tvoriť ešte osobnejšie a slobodnejšie.
Ako sa Nektaar líši od Apex-arch – je to evolúcia, alebo úplne nový začiatok?
Je to prirodzená evolúcia. Apex-arch je pevný základ, 20 rokov skúseností, racionality a profesionality. Nektaar je jeho pokojnejšia, intuitívnejšia vrstva. Nie je to popretie minulosti, ale jej prehĺbenie. Je to priestor pre experiment, emóciu a filozofiu.
Aký je tvoj každodenný rituál alebo malá neobyčajná vec, ktorá ťa inšpiruje pri tvorbe?
Ráno ticho. Chvíľa bez informácií, bez obrazov. Často len káva a pohľad von z okna. Všímam si svetlo, počasie, pohyb stromov. Sú to drobnosti, ktoré nastavujú vnútorný rytmus. Architektúra sa pre mňa začína skôr v hlave než na papieri.
Čo si želáš, aby ľudia našli vo svojich domovoch alebo priestoroch, ktoré vytváraš?
Predovšetkým pokoj. Ale aj vnútornú silu. Aby dom nebol len útočiskom, ale miestom, ktoré človeka kultivuje, podporuje a inšpiruje. Priestor by mal človeku pomôcť byť lepšou verziou seba samého.
Aký najväčší omyl v architektúre dnes robíme ako spoločnosť? Čo by si odkázal mladému architektovi – alebo sebe v mladšom veku?
Myslím si, že často zamieňame rýchlosť za kvalitu a vizuálny efekt za skutočnú hodnotu. Zabúdame na kontext, mierku a dlhodobosť. Mladému architektovi by som odkázal, aby sa nebál hľadať vlastný hlas a aby bol trpezlivý. A sebe mladšiemu by som povedal: viac počúvaj, menej sa ponáhľaj.
Ako riešiš kompromisy medzi ideou a realitou?
Kompromis nevnímam ako porážku, ale ako dialóg. Realita je súčasť tvorby – rozpočet, technológia, klient. Dôležité je vedieť, kde ustúpiť a kde nie. Ak zostane zachovaná podstata myšlienky, kompromis môže architektúru dokonca obohatiť.